Právna úprava uznania záväzku

Uznanie záväzku je upravené v Obchodnom zákonníku (§ 323) ako zabezpečovací inštitút. Uznanie záväzku zlepšuje procesné postavenie veriteľa tak, že mu zjednodušuje dokazovanie v prípadnom súdnom konaní (existencia záväzku sa v čase uznania predpokladá, pri súdnom spore dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka.

Právna úprava uznania záväzku v Obchodnom zákonníku je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ucelená, a preto sa právna úprava uznania dlhu v Občianskom zákonníku v obchodných vzťahoch nepoužije.

Pri porovnaní právnej úpravy uznania dlhu a uznania záväzku v oboch zákonníkoch možno nájsť odlišnosti.

Podstatou inštitútu uznania záväzku je, že uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá tzv. vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval.

Na účinné uznanie záväzku musia by splnené určité požiadavky.

Rovnako ako uznanie dlhu aj uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom a adresovaný veriteľovi. Zákon vymedzuje formálne aj obsahové náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu.

Uznanie záväzku si vyžaduje písomnú formu. Obchodný zákonník však za uznanie záväzku považuje aj určitý druh konania dlžníka, ktorý si rozoberieme nižšie. Uznanie musí dlžník adresovať voči veriteľovi. Pokiaľ uznanie záväzku nie je adresované veriteľovi (ale niekomu inému), nemožno ho považovať za uznanie záväzku.

Rozdiel medzi uznaním dlhu a uznaním záväzku je v tom, že Obchodný zákonník vyžaduje uznanie určitého záväzku, na rozdiel od Občianskeho zákonníka, ktorý vyžaduje určenie dlhu čo do dôvodu aj výšky. Obchodný zákonník požaduje jednoznačné určenie uznaného záväzku bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť.

Rozhodujúca je jednoznačnosť spôsobu vymedzenia záväzku. Uznať možno peňažný záväzok, ale aj nepeňažný záväzok. Uznať však možno záväzok, ktorý v čase uznania existuje.